Po trojdňovom výlete na Vtáčniku prilákali Záruby iba mňa s Marekom.

Sneh sa prekvapivo držal už od Jahodníka. Mal som pocit, že podvečerná cesta trvá hodiny. Otravný pocit bol však z neefektívnej chôdze snehom a pre neposlušné koleno.

Rovnako ako minulý rok v zime, aj tu sme stretli pána rádio amatéra, na zostupe vymrznutého z pár hodinového vysielania z vrcholu Zárub až ktovie kam do Turecka..?

Na hrebeni sa striedali zdanlivé závetria s miestami s vánkom od Malaciek. Keď som v ňom postál, zistil som, že to nie je také príjemné ani jemné ako sa zdá na zamrznutých stromoch.

Na spanie sme vybrali kompromis, keďže v úplnom závetrí boli nudné (snehom nezafúkané stromy), tak aspoň trochu výhľad a trochu vetríka prežijeme. Marek nebojácne natiahol asymetrickú celtičku so šírkou 1,55m, že nech má výhľad. Ja som sa tradične zavrel. Predsa len, na hrebeni sa to môže v noci rozbehnúť, radšej blokovať vietor ako sa rozhliadať.

Večer cez nás preletel nejaký ten mrak, bol aj krátky pokus mesiaca, ale nakoniec sa zatiahlo vyššie nad nami.
Vietor našťastie zostal v pôvodnej intenzite a v noci nás budili len chumáče snehu padajúce zo stromov. Teplota nameraná pri celte klesla tesne pod -7 stupňov Celzia.

Ranné slniečko začalo presvitať, akurát s rozostupom oblakov nad horizontom to nemalo úplne presne načasované. Ale pri tak krásne zafúkaných stromoch aj takéto svetlo postačí.

Pri zostupe sme narazili na čajový dejchánek muflónov, srniek a jeleníc na jednom mieste. Ako vždy nepripravený, zachytiť som stihol akurát dvoch zabudnutých muflónikov.

Ak sa vám článok, foto alebo video páčilo, budeme radi ak sa on podelíte trebárs aj cez  tieto asociálne media:[woocommerce_social_media_share_buttons]

(c) foto MP