Napriek chorobe a plánovaným presunom sa účasť na turistike zaujímavou lokalitou Súľovských Skál len ťažko odmieta.

Vyrazili sme v sobotu ráno. Krásne husté hmly po ceste sa rozpadávali až po deviatej hodine, z čoho boli hlavne fotografi v očakávaní, že snáď toto bude aj zajtra. Po vlniacom sa chodníku sme hneď na začiatku trasy narazili na pozostatky hradu. Po zostupe z hradu nasledovalo odbiehanie na rôzne vyhliadky a hľadanie vhodného miesta na fotenie a nocľah.

Náročné požiadavky fotografov však nesplnila žiadna z vyhliadok tak sme sa postupne sami vytlačili až na zelenú značku za hranicu rezervácie a to už slnko padalo prudko dole tak nezostávalo nič iné len zakotviť. Túto noc úradovali variče, čaje, kávy, polievky a ofrflané termosky.

Ako so západom slnka opadol fotografický ošiaľ, vrátil sa aj permanentne stratený Jožko. Po príchode rýchlo zistil že má väčší strach z toho, že z brala padne niekto dospelý, ako dieťa. Decká už totižto spokojne chrápali v hamakoch a rum by im aj tak nechutil.

Noc bola príjemná, teploty neklesli pod 6 stupňov, vetrík bol len mierny. Napriek môjmu zámeru nahrať trochu zvukov ruje, jelene boli tak vzdialené, že som to vzdal a nočnú konverzáciu sov som prespal. Pri východe slnka tradične zvládnem iba vystrčiť z hamaku pazúru a zapnúť na pripravenom statíve aspoň nejaký záber.

Ráno je síce najlepšie svetlo, ale rovnako sa aj najlepšie spí. Spaniu prialo aj to, že hmly neboli tak silné ako by sme chceli, rovnako obloha bola bohužiaľ takmer vyjasnená.

Pozvoľna sme sa pobalili, telegraficky avizovali strateného Jožka k odchodu. Cestou sme prezreli ešte pár skalných útvarov a bolo po výlete.

 Foto copyright M.P. + J.Majak podľa označenia (c) pri otvorení obrázku