Tento rok kvitlo všetko nejako skoro, medvedí cesnak mal dostatok slnka, ale mierne trpel nedostatkom vlahy. Za krátku dobu, ktorú kvety vydržali, sme stihli dva výlety pod Veterlín.

Prvomájová cesta na Skalku s výhľadom smerovala cez zanedbanú zvážnicu, teraz využívanú už len muflónmi. Keď sa pred nami otvoril pohľad na strmú lúčku plnú kvetov, bolo jasné, že hon na medvedí cesnak sa začal.

Z cesnakového políčka vykúka malý zatrávnený briežok ukončený skalou a strmým zrázom. Vietor sa nezdal moc veľký, tak som sa zavesil na stromy rastúce na okraji skaly. Po hodinke nárazy vetra tak zosilneli, že som sa musel preložiť obďaleč, do muflónej cesty. Marek sa rozložil v statných stromoch. Tváril sa, že cez tie listy na neho nemôže nič spadnúť.

S nastupujúcou nocou nárazy vetra postupne slabli, takže spánok sme mohli mať pokojný. Východovka na tomto mieste je mierne krytá hrebeňom Čela. Nakoniec sa predsa do cesnakov oprelo pár paprskov slnka presvitajúceho cez koruny stromov. Po rannej káve sme už len zbehli dole na Jahodník.

Druhý výlet (ôsmeho mája) sme vyšlapali po inej zvážnici, presun bol omnoho rýchlejší a príjemný tieň stromov spravil prechádzku ideálnou.

Hoci to bolo len pár dní, začínali medvedie cesnaky pomaličky už naberať fázu odkvitania. Okrem toho ich miestami prerástla nejaká výrazná zelená rastlina, takže zážitok nebol na všetkých miestach ideálny. Svoje im dali aj muflóny, ktovie prečo ich požierajú, keď je z dôkazov jasné, že ich z toho preháňa.

Obľúbené muflónie noclažisko bolo pár metrov od nás v závetrí pod kopčekom. Jeden došiel v noci aj Mareka pozrieť, ale ja by som sa nezobudil ani keby tam zvádzajú súboj o hamaku. Noc bola jasná, ale vysoké stromy, v ktorých sme spali, svetla moc neprepustili. Oblohou ožiarená neďaleká lúčka však svietila do noci.

Ranné slnko sa začalo predierať cez stromy okolo pol šiestej. Pár hodín sme si to ešte užili s rannou kávou. Pobudli by sme aj dlhšie, ale múdrejšie je isť skôr, kým nenastúpia vysoké teploty.